Janku Oravkinovú – Ferkovú som oslovila, pretože viem, že je psychológ a že je zameraná na vnímavé rodičovstvo, čo prihliada najmä na pripravenosť dieťaťa. Tak som veľmi rada, že si našla čas a že nám na pár otázok vedela odpovedať 🙂
Volám sa Jana, som manželka, psychologička a aktuálne mama 2,5 ročnej dcérky, ktorá nám každý deň robí radosť. Spolu s manželom sa zaujímame o kontaktné a vnímavé rodičovstvo a aj v tomto duchu sa bude niesť tento rozhovor. Som veľmi rada, že som bola oslovená pani Agátou a mám možnosť priblížiť vám môj názor na tému školská zrelosť.
Tu je rozhovor:
1.) Janka, kedy je podľa Vás dieťa pripravené do školy?
Na túto otázku je pre mňa na jednej strane „ľahké“ odpovedať, no na druhej „ťažké“. Vysvetlím. Ak by som sa mala ako psychológ vyjadriť o tom, čo všetko „má vedieť“ budúci prvák asi by to bola poriadne dlhá strana. Takýchto bodov a zoznamov je na internete veľa a preto by som priblížila možno iný pohľad na túto tému. Môj, osobný. Väčšina rodičov, vie, či by jeho dieťa zvládlo školu. A tým myslím nielen obsedieť v lavici, ale celý ten proces, systém, režim a to, či sa tam bude cítiť dobre.
Ja osobne by som sa na to dieťaťa pýtala – či vie ako to tam chodí, či by tam chcelo ísť.. Približovala mu už dostatočne vopred čo tam bude robiť, s kým tam bude, čo od neho budú očakávať (dnes už existuje mnoho knižných publikácií, ktoré vedia dieťaťu hravou formou pomôcť predstaviť si nové situácie napr. Zvládnem to – Niels Van Hove; Netreba sa školy báť – Vymazalová Lenka; alebo Laura ide do školy – Klaus Baumgart). A na druhej strane by som sa sama seba opýtala, či by tam bolo šťastné a zvládlo by to –
psychicky/emočne (napr. pozná svoje emócie, vie ich popísať, vie byť bez rodiča al. súrodenca, nadväzuje kontakty bez väčších problémov, vie sa prispôsobiť novému prostrediu…)
kognitívne ( napr. vie udržať dlhšiu chvíľu pozornosť pri nejakej činnosti, rozlišuje detaily na obrázku alebo pri zvukoch, pozná niektoré písmená, tvary čísla, dokončí danú vec, má vyspelú, zrozumiteľnú reč a gramaticky správnu skladbu vety…) ,
motoricky
(hrubá: koordinácia tela, vie sa sústrediť a ovládať presnejšie pohyby tela…
a jemná: správne držanie ceruzky, farbičky, dokáže sa obuť/vyzuť, navliekať napr.korálky…) a podobne.
A je naozaj dlhý rad toho čo všetko by malo dieťa vedieť, až sa niekedy sama seba pýtam (od kedy som mama),že čo sa vlastne potom tie deti v škole budú učiť, keď už „všetko“ vedia už keď tam nastúpia.
Samozrejme, každá škola má o trošku iné nároky a malo by byť na rodičovi a dieťati, kam dieťa zapíšu, aby sa cítili dobre (obaja). Lebo len vtedy, ak tam dieťa chodí rado, sa môže naplno rozvíjať. Lebo tam, kde rado nechodí, nebude chcieť napredovať. Je dnes množstvo štátnych, súkromných či dokonca aj alternatívnych škôl (montessori školy, školy pre nadané deti, waldorfské školy, bilingválne či domoškoly), ktoré dokážu motivovať dieťa tak, aby bolo spokojné. Lebo učenie sa novému je pre deti prirodzené… ak im samozrejme dáme čas a netlačíme ich do niečoho na čo ešte nie sú pripravené.
2.) Čo všetko by dieťa malo vedieť ako predškolák?
Asi som už načrtla odpoveď na túto otázku aj vyššie, no zopakovať to môžem. Ako rodičia by sme sa mali zamerať najmä na pripravenosť dieťaťa ako celok. Neviem si predstaviť poslať do školy dieťa, ktoré sa napr. najradšej celý deň hrá, ale ani také, ktoré samo nejaví záujem o nové informácie. Bude to preň nezvládnuteľné obsedieť niekoľko 45-minútoviek v lavici a sledovať učiteľa, obzvlášť ak ho ten učiteľ nezaujme. Samozrejme, veľa rodičov si možno povie, ale hrať by sa chcelo do 7 rokov možno viac… Ja by som vtedy ale povedala, skúste sa opýtať sami seba či je podstatnejšie aby bolo v škole od 6r. a nebude tam rado chodiť, alebo počkáte ešte rok a toho, čo potrebuje sa nabaží a potom bude aj školu zvládať omnoho lepšie. Nemali by sme však zabúdať na to, že deti by sa mali mať možnosť hrať čo najdlhšie a podľa mňa by to školou skončiť nemalo. Dieťa by malo mať priestor na to, aby sa hralo aj keď je už na základnej škole.
Ak by ste ale chceli nejakú knihu pre seba (a deti) ako pomôcku, ako dieťa pripraviť našla som napr. Encyklopédia predškoláka Svojtka &Co (síce som videla iba pár strán, áno pre niektorých rodičov a detí by to mohla byť dobrá pomôcka). Alebo Hurá, idem do školy! – Rosová Dana.
3.) Aké aktivity by mali deti ako predškoláci najviac precvičovať?
Ako som už spomínala a budem sa opakovať, všetko by sme ako rodičia mali brať do úvahy. Reč, fyzickú kondíciu, zrak, sluch, priestorovú orientáciu to všetko rodič spolu s dieťaťom môžu doma trénovať.
Ak vidíme, že ani v 5.roku života dieťaťa dieťa nevyslovuje správne hlásky, nečakajme, navštívme logopéda a ten nám povie ako mu pomôcť a čo trénovať, aby dieťa správne vyslovovať vedelo.
Je mnoho pracovných zošitov a kníh (napr. S Fragmentíkom do školy – Kolektív autorov; Encyklopédia predškoláka- Svojtka &Co, či Hádanky pre predškolákov od 5 do 6 rokov – Svojtka &Co), ktoré rodič môže spolu s dieťaťom robiť (zámerne píšem takéto poradie nakoľko si myslím, že rodič tu hrá veľkú úlohu – nemôžeme predsa očakávať od predškoláka, že bude robiť pracovné listy sám, mali by sme mu byť sprievodcom), avšak nižšie napíšem jednoduché hry, či aktivity, ktoré môžu rodičia s deťmi robiť:
– podporiť zrakové vnímanie: nakreslíte na jednu stranu papiera rôzne ovocie viac krát a dieťa vyfarbí napríklad iba hrušky, skladanie origami, obkresľovanie predlohy alebo toho čo sme nakreslili my, rôzne spájačky čo k čomu patrí, čo sa z čoho vyrába…
– podporiť sluchové vnímanie: kniha so zvukmi zvierat, kde dieťa odpovie aké zviera to je, čítanie krátkych rozprávok kde dieťa prerozpráva voľne príbeh o čom rozprávka bola (môžeme to oživiť napr.tým, že dieťa dostane nejakú úlohu, ktorú má robiť keď počuje meno vopred zvolenej postavy), aké hudobné nástroje počuje v pesničke, aké zvuky počuje keď sme von (hráme hru vonku)…
– podporiť výslovnosť: básničky, riekanky alebo CD Lucinka pusinka logopedička
– podporiť správny úchop: prekladanie malých predmetov 3 prstami (palec, ukazovák, prostredník) alebo kreslenie s 3-hrannými farbičkami
– podporiť hrubú motoriku: byť s dieťaťom čo najviac von, v prírode, viesť ho k športu – hádzať si, kopať si loptu, naháňať sa, schovávať sa, preskakovať cez vankúše, plechovky, skákať cez švihadlo, jazdiť na bicykli,skákať na jednej nohe…
– podporiť jemnú motoriku: lúpanie mandarínky či vajíčka, zametanie omrviniek zo stola rukami, miesenie cesta, vaľkanie cesta, navliekať, šiť (existujú aj detské ihly z plastu/dreva), práca s hlinou, plastelínou, pieskom, štipcovanie bielizne na sušiak…
A v neposlednom rade, netreba zabúdať ani na psychickú stránku dieťaťa a teda podporiť ju. Uvediem niekoľko príkladov:
– rozprávaním sa o pocitoch našich, ale aj dieťaťa
– naučením dieťaťa pomenovať svoje pocity
– priznať si chybu (aj ako rodičia), ospravedlniť sa dieťaťu, napraviť chybu
– byť mu oporou ak má nejaký problém,
– nájsť si čas na každodenné zrekapitulovanie dňa
Tu by som rada spomenula niekoľko hier: Emocionálna záhrada – hra o pocitoch, ktorá spája rodinu – Iryna Zelyk; Karty pre detskú dušu: Aj deti majú svoje problémy; Človečina rodičia a deti
4.) Nemalo by dieťa samo vedieť a povedať, že chce ísť do školy?
Malo, a podľa toho by sme sa aj vo väčšine prípadov mali riadiť. Prečo vo väčšine? Lebo nie vždy je na nástup do školy dieťa pripravené hoci by tam už rado šlo lebo idú aj jeho kamaráti. Ak si nie ste istí, zájdite osobne za psychológom alebo výchovným poradcom, ktorý sa venuje práve zisťovaním školskej zrelosti. Veľa vám však môže pri rozhodovaní povedať aj učiteľ dieťaťa, ktorý vníma a vie, ako dieťa v škôlke pracuje.
5.) Hovorí sa, že ak nejaké dieťa neobsedí celý deň za lavicou, nie je zrelé ešte do školy? Nieje to trošku prehnané tvrdenie? Čo si o tom myslíte?
Juuj, ak by sme podľa toho nazerali na to, či je dieťa zrelé do školy,asi by tam v prvom ročníku nesedelo žiadne. Celý deň a ani celých 45 minút NEMÁ dieťa vedieť obsedieť. Preto odporúčam (ak to číta aj nejaký učiteľ najmä prváčikov) zaradiť do 45-minutovky rôzne aktivity a striedať pobyt v lavici a mimo lavice – ideálne pohybovou aktivitou. Deti tak budú oveľa lepšie spolupracovať. Napr. ja osobne si viem predstaviť na začiatku hodiny nejakú rozcvičku tela(pri lavici), ktorá by bola ukončená už v lavici,kde by sa už len precvičili prsty a šlo by sa na nejakú jemnú motoriku alebo pracovný list, po skončení listu by sa deti presunuli na nejaký koberec alebo pred tabuľu tam by si dali nejakú pohybovú aktivitu (hru) súvisiacu s témou, ktorá je ukončená napr.nejakým dychovým uvoľnením a opäť by šli upokojené do lavice pracovať s pracovným listom alebo podobne.
6.) Janka, vedeli by ste nám bližšie povedať, kto určuje kritériá, kedy je dieťa pripravené do školy?
Najčastejšie to je psychológ, školský psychológ, ktorý robí deťom diagnostiku. Túto diagnostiku si môžme prestaviť ako súbor nejakých otázok, testu kde dieťa kreslí, ukazuje, hovorí a rozhovoru s dieťaťom a následne s rodičom. Psychológ vyjadruje svoj pohľad avšak samozrejme je na rodičovi či dieťa dá alebo nedá do školy. Tu ale chcem poznamenať, že dieťa ktoré dovŕši určitý vek (aktuálne to je myslím 6 rokov) musí byť zapísané do školy, či tam však nastúpi je na rodičovi.
7.) Myslíte si, že sú tieto kritériá správne určené? Súhlasíte s nimi?
S niektorými áno s niektorými nie. Na prvý pohľad sa zdá, že toho musí dieťa vedieť naozaj veľa, no nie je to úplne tak. Dieťa nemusí ovládať všetko. Všetky písmená, všetky čísla, všetky tvary. Malo by však vedieť povedať a vnímať, že nie sú rovnaké, alebo poznať pár čísel, pár písmen. Väčšina 5-ročných vie dokonca napísať svoje meno, alebo čítať. Nie je vôbec nutné sa znepokojovať (ak nezaostáva vo viacerých sférach) ak vidíte, že ten vývoj je adekvátny (nemusí byť všetko podľa tabuliek) tak je to v poriadku. Ak sa vám však zdá, že nereaguje na svoje meno, alebo napr. často padá, či nie je schopné dlhšiu dobu sa niečomu naučiť (primerané veku +-2 mesiace) skúste vyhľadať pomoc buď u pediatra (ak to je zdravotný problém- sluch, zrak…), alebo u psychológa, či výchovného poradcu (ak to je problém s učením, správaním…). Určite ale neodporúčam ani pred dieťaťom ani pred sebou samým porovnávať deti, ani súrodencov navzájom ❣️ Nikomu to nič dobré neprinesie, ba priam naopak, môžu z toho vzniknúť nepekné vzťahy, v ktoromkoľvek smere.
8.) Nieje dnes školstvo až príliš zastaralé, alebo naopak nevyžadujú príliš veľa od žiakov, od prváčikov?
Na jednej strane sa vyžaduje veľa, na druhej strane to učiteľ nemá kapacitu všetko zvládnuť takže často musia učiť aj rodičia, čo však ale nie je jednoduché a potvrdila nám to aj pandémia/COVID. Aj keď sa zmeny „robia“, myslím si, že by sa mohli robiť lepšie. Upraviť sylaby na to najnevyhnutnejšie (aby učitelia nemali tlak zhora čo všetko musia stihnúť a potom idú rýchlosťou svetla cez jednotlivé učivá a nie každý žiak má samozrejme kapacitu všetko zachytiť) a zamerať sa na zážitkové učenie by podľa mňa bola výhra v každom smere. Ak si porovnáme naše školstvo s inými krajinami, nájdeme aj dobré veci (naši študenti sú žiadaní vo svete) aj zlé veci (napr.učenie sa iba na testy a v konečnom dôsledku sa ukáže, že teória tam niekde v hlave je (bola), ale nevieme to použiť v praxi.
9.) Aké postavenie má v škole rodič?
Závisí asi na škole, sú školy kde je rodič partner, sú školy kde je rodič na prvý pohľad akoby samostatná jednotka a veľmi s ním škola komunikovať nechce. Osobne by som si druhý typ školy nezvolila. To ako s vami komunikuje riaditeľ alebo osoba prvého kontaktu veľa napovie aj o škole samotnej a o tom ako sa budú k vám správať. Dajte na svoj pocit a dojem z celkovej školy a pedagogického zboru – predsa len, budú učiť vaše dieťa niekoľko rokov. Ak chce mať škola naozaj spokojných žiakov a ich rodičov je nevyhnutné aby komunikovala a odkomunikovala všetko dôležité a rovnako aby riešila a zaoberala sa podnetmi, problémami a návrhmi detí a rodičov.
10.) Ako sa dieťa predškolák hodnotí v škole, známkami, pečiatkami, smajlíkmi? Je to ok podľa Vás?
Na toto úplne neviem odpovedať, nakoľko sa momentálne nepohybujem v tejto sfére a skôr by na to asi vedeli odpovedať učitelia.
11.) Čo by sa podľa Vás malo najviac zmeniť pri príprave detí do škôl?
Je to zvláštne, ale ja odpoviem asi tak neštandardne ale podľa seba – keď sa dieťaťu venujeme (sme s ním prítomný pri hre nielen fyzicky ale aj psychicky), odpovedáme mu, nabádame ho k poznaniu nových informácií, necháme ho hrať sa samého kým nevyžaduje interakciu a pozorujeme ho ako napreduje a či sa neobjavuje nejaká disfunkcia (ktorú spomínam v otázke č.3) nemusíme meniť viac menej nič ani dieťa nejak extra pripravovať. Deti majú vnútornú motiváciu a to je niečo čo by sme odmenami ani hodnotením nemali zničiť. Uvediem príklad. Predstavte si, že radi maľujete obrazy. Darujete kamarátovi obraz a on Vám za to ponúkne peniaze. Ako by ste sa cítili? Pravdepodobne by ste boli zmätený, lebo ste mu to chceli darovať bez nejakej odmeny teda peniaze sú veľmi lákavé, ale je to kamarát a teda neviete či to prijať alebo nie. On vás presvedčí, aby ste si ich vzali. Vezmete si a o pár mesiacov vás poprosí, či by ste mu nenamaľovali ešte jeden do inej izby. Nenapadne vám hneď otázka: zadarmo, alebo za peniaze? A to je ten problém. Už budete podvedome od neho čakať odmenu a maľovanie pre vás stratí tú hodnotou – potešiť svojim dielom niekoho „len tak“. A to isté sa deje u detí ak im neustále dávame pochvalu, ocenenie aj za to čo radi robia a baví ich to. POZOR nehovorím, že deti netreba chváliť! Treba, avšak za výtvor/činnosť/postup napr. Vidím, že dnes si ten dom nakreslil už aj s komínom, zlepšuješ sa. Ten obrázok je naozaj pekný. Nehodnoťme primárne osobu: si šikovný, si dobrý, zlý ale pokúsme sa popísať to čo vidíme, aké pocity to vyvoláva V NÁS.
Ale späť k otázke, odpoviem v tom smere, v ktorom rodič môže niečo urobiť: najviac by sa mala zmeniť asi tá predstava, že moje dieťa musí byť vo všetkom super, zo všetkého má byť jednotka (čo veľa rodičov má a pochádza to z ich detstva – ale o Tom možno niekedy nabudúce), nemusí, bude super v tom čo ho bude baviť, na čo má kapacitu a druhá vec, pripraviť dieťa na školu je aj práca na sebe ako rodič. Prídu iné konflikty, iné problémy, iné nároky (aj) zo strany školy aj dieťaťa. Treba byť dieťaťu nápomocný, nebagatelizovať (vety typu: toto nie je žiaden problém, problémy majú iba dospelí; veď za toto plakať nemusíš; to je nič…) jeho problémy ale aktívne ich riešiť – tým nestratíte dôveru dieťaťa čo oceníte na druhom stupni či strednej škole.
Na záver by som ešte dodala dve veci dôležité a to je režim a zodpovednosť, ale nemyslím tým nejaké násilné a rapídne zmeny. Čo sa týka režimu skôr mám na mysli, že ak vieme, že dieťa začína od septembra chodiť do školy, ktorá so sebou prirodzene prináša aj povinnosti, osobne by som nastavovala režim už počas prázdnin. Samozrejme nie na dovolenke, aj keď tým, že je dovolenka alebo víkend by človek nemal mať iný režim čo sa týka spánku, nakoľko telo potom má chaos z toho čo sa deje. Takže napr. ak viem, že dieťa bude musieť cestovať do školy potrebujem časovú rezervu na to, aby sa tam dostalo a aby bolo v škole dostatočne skoro pred začiatkom vyučovania. Na to rodič nesmie zabúdať. Čiže aj vstávanie musí byť prispôsobené odchodu z domu a tým pádom aj večierka, nakoľko sa dieťa ráno musí v kľude vychystať do školy. Čo sa týka zodpovednosti, na to je super kniha: Ako sa stať lenivou mamou. Dohodnite sa s dieťaťom na spoločných pravidlách a činnostiach, ktoré bude robiť ono, nemusí ich robiť samo, stačí ak vám pomôže. Zapájajte deti do činností a hlavne do rozhodovania o tom, čo budú robiť, akú školskú tašku budú nosiť do školy aký peračník a podobne. Nehovorím o tom, aby ste im dali kreditnú kartu a voľnú ruku v tom čo si vyberú ale z čoho si vyberú. To znamená: vopred si ako rodičia urobiť prieskum veci ( školská taška, box na jedlo, peračník a podobne) a potom dať dieťaťu na výber z dvoch možností, prípadne z troch (ak ide o dizajn). Dieťa sa bude cítiť kompetentné, že môže rozhodovať o svojich veciach, bude niesť zodpovednosť za to, čo si vybralo (nestane sa vám, že tašku nebude chcieť nosiť lebo sa mu nepáči) a posilní to aj váš vzťah, nakoľko bude cítiť, že má aj ono slovo v rodine. Je to veľmi pekný štart ako navodiť dobrý pocit zo školy.
12.) Čo by ste odporučili rodičom a deťom predškolákov?
Komunikovať spolu a spolu hľadať riešenia na situácie, ktoré nastanú, na problémy, ktoré sa týkajú nielen dieťaťa, ale aj rodiny samotnej.
Ak by ste mali, milé mamičky ešte nejaké nezodpovedané otázky, alebo by ich bolo aj viac :), môžete ich pokojne položiť aj priamo Janke do jej mailu: oravkinovajana@gmail.com
Janka, ďakujem Vám veľmi pekne za plnohodnotný rozhovor 🙂.
Najnovšie komentáre