Možno ste človekom, ktorý verí na osud a necháva svoj život jednoducho plynúť tak, ako to ide, a možno ste ten, kto si riadi svoje životné situácie podľa seba a nič ho nezastaví predtým, aby sa veci vyvíjali tak ako to chce on sám. O tom, že stáť si za svojími cieľmi a túžbami stojí za to, vám prostredníctvom tohto príbehu porozpráva Paťka, ktorá sa svojho sna nevzdala a bojovala až dokonca, aby dokázala hhlavne sebe, že ak naozaj niečo veľmi chceme, tak sa nám to aj splní. Tu je dôkaz.
Od mala som túžila
Vždy som si vravievala, že keď vyrastiem budem mať veľkú rodinu a veľaaa detí. Takže ešte pred 18tkou som sa rozhodla, že to aj splním. Našla som si partnera, o ktorom som si myslela, že je to ideálny muž a bude aj vynikajúci otec. No ale viete, mladá a zaslepená láskou…..
Pár rokov sme sa snažili, ale nič sa nedialo. Neotehotnela som a tak sme sa rozhodli osloviť Gyncare Košice, kde nás vyšetrili a zistili, že partner má zlé spermie. Mňa ďalej neriešili. Dali neplodnosť mužského faktoru. Boli sme z toho dosť nešťastní a po nekončiacich spoločných rozhovoroch, sme sa zhodli na tom, že to bábätko by sme naozaj chceli a že podstúpim umelé oplodnenie. Vyzeralo to nádejne, na prvý šup som otehotnela, no moje šťastie netrvalo dlho. V 3. mesiaci na ultrazvuku zistili, že bábätko tam už nie je. Ale ja som nemala žiadne ťažkosti, ani
krvácanie, tak som musela podstúpiť aj kyretáž. Zlomilo ma to, fakt po toľkých rokoch toto…. ?
Lenže potom to doma bolo ešte horšie
Vzťahy išli dole vodou. U vtedajšieho už manžela, som bohužiaľ nenašla pochopenie na danú situáciu a nemala som sa kde vyplakať. Boli to len samé výčitky typu: „ Prečo reveš? Vedela si, ako to dopadne?!!“ Bolo mi na nič. „ Jasné, vedela som že otehotniem a potratím.“ A vtedy som zistila, že to nie je správny chlap a ani správny otec pre moje dieťa. Zbalila som sa a odišla. Rozviedli sme sa.
Netrvalo dlho a našiel si ma terajší partner na FB, áno, na FB a predstavte si, našiel ma cez kamošku a zistili sme, že sme rovnako narodení. Áno, presne, v ten istý deň. Ešte dokonca aj tá istá doktorka nás odrodila, v tej istej nemocnici. A bývali sme od seba ani nie 10km. To je náhoda, čo poviete?? A presne po 26rokov sme sa stretli. Veľa ľudí nás opisuje ako dvojčatá. Sme rovnakí, vieme sa dopĺňať, smiať sa a podporiť navzájom. No skrátka všetko. Sadli sme si úplne. A po krátkom čase, sme sa rozhodli, že chceme zostať spolu.
Samozrejme, padla reč aj o bábätku, ktoré sme obidvaja veľmi chceli. Lenže, nedarilo sa nám a mne to vôbec nešlo do hlavy. Partner má jedno dieťa z bývalého vzťahu, čiže problém tam nebude ale vo mne. No začal ďalší boj, bylinky, lieky a podobne no moc nepomáhalo. Zase som oslovila Gyncare Košice a vybojovala si ďalšie vyšetrenia. Šla som na laparoskopiu – vajcovody úplne zdevastované. Roky rokúce som mala nonstop zápaly a toto bol výsledok. Maternica tiež v zlom stave. Tehotenstvo mi neodporúčali, že to moja maternica nevydrží. Ale keďže ja som veľmi tvrdohlavý človek a po bábätku som straaaašne túžila, šla som do toho, nehľadiac na zdravotné problémy. Tak po mojom povedané stoj, čo stoj, hlava – nehlava. Nasadili mi lieky proti zapálom na maternici. A po preliečení zápalov, som sa odhodlala opäť podstúpiť umelé oplodnenie, (samozrejme z mojich vajíčok a partnerových spermií). Po minulej skúsenosti som však bola veľmi skleslá a nedávala som tomu veľkú nádej – absolútne. Brala som to buď – alebo.
Prišiel deň, 9.decembra 2020
Deň, kedy mi do bruška vložili bublinku. 14.decemra som si urobila test, ktorý ukázal, že som tehotná. Mala som OBROVSKÝ rešpekt z tohto tehotenstva. Bála som sa ako to zvládnem. Myslíte si, že všetko šlo hladko? Ani zďaleka, ale mala som oporu a to ma poháňalo vpred a pomáhalo mi zvládnuť všetky prekážky. Bola som živý inkubátor, väčšinou ležiaci. Krvácanie a potrat mi hrozili non- stop. No bola som pod liekmi a pod prísnou kontrolou lekárov. No čo však nik nechcel, v 7.mesiaci sa spustil pôrod. Vďakabohu ho lekári stihli včas zastaviť, no napriek tomu sa ale aj tak veľa skomplikovalo. Na klasickej poradni mi oznámili, že do týždňa porodím – prirodzene. Že nevadí, že to bude o necelý mesiac skôr.
No v ten istý deň o pár hodín neskôr
sa zo mňa začala valiť krv, praskla mi maternica, liali sa hrudy. Nechcela som čakať na sanitku, šli sme so svokrou rovno do auta, nech sme čím skôr v nemocnici. A teraz? Som Bohu vďačná, že sme tú sanitku nevolali a na nič nečakali, že som to riešila s chladnou hlavou a šli sme do nemocnice hneď, vlastným autom. Prišla som tam v poslednej chvíli. Malá bez akejkoľvek výživy a bez obalu, maternica to nezvládla. Išlo tu o naše životy. Ja som skoro vykrvácala a malá sa skoro udusila. Na sále mi bolo jedno čo je so mnou. Z posledných síl som len skričala lekárom, nech ju rýchlo výberu, že na mňa nech nemyslia, nech ona žije namiesto mňa, vyberám si ju a nie seba.
Keď som sa prebrala z narkózy
Revala som o dušu. Necítila som žiadnu fyzickú bolesť zo sekcie, ale že ja žijem a moje dieťa nie. Nosila som ju dlhé mesiace pod srdcom, cítila ju, videla na monitore. Ja sa jej nevzdám, nemôžem. Celý tím zo sály prišiel za mnou na izbu a pýtali sa ma ako sa cítim, či mi nič nie je, keďže som stratila veľa krvi. No ja som bola pri zmysloch a chcela som len vidieť malú a vedieť niečo o nej. Boli ticho tak som vedela, že je zle. No zrazu sa vo dverách objavil detský lekár, ktorý mi oznámil, že naša malá Melanie Zoe žije. Je zdravá, až na určité drobnosti. Porezali jej tvár keď ju rýchlo vyberali, aj čo ju zalialo prasknutím maternice nepočula na uško. Mne sa však uľavilo a chcela som ju hneď vidiet. Doniesli mi ju na pár minút. Vrtela sa mi v perinke a vtedy som prestala plakať. Spokojná s dušičkou, že láska žije, moja veľká bojovníčka. Melanie Zoe, čo v preklade znamená Melanie – bojovníčka a Zoe – život je už vďakabohu v poriadku, na uško už počuje a robí nám radosť. Už je z nej veľká slečna 17. novembra mala krásne 3 mesiace. Ja mám komplikácie od pôrodu a veľké. Ale stojí to zato vidieť a starať sa o toto malé kĺbko. No nech neklamem už veľké.
Ženy, nezúfajte
Ženy, prosím vás, nezúfajte. Nemajte depky, ale bojujte. Nie som jediná, ktorá bojovala a vybojovala to čo som chcela. A nikdy nehovorte, že nikdy nebudete mať deti. Ja som príklad toho, že nemožné sa stáva možným. Bojovať sa oplatí. Ja som prešla polovicu Slovenska, cez rôznych lekárov a rôznych špecialistov, aby som sa dostala k tomuto zázraku. Určite sa to podarí aj Vám, verte si, bojujte a nevzdávajte sa.
Paťka.
Najnovšie komentáre