Život nám prináša situácie, ktoré nás potešia, ale aj také ktoré nám prinášajú bolesť, smútok,
bezmocnosť, zúfalstvo.
Prečo to vlastne píšem? Píšem preto, že som si týmto všetkým prešla. A dnes už viem, že aj
z najväčšieho zúfalstva sa dá dostať, že sa to dá prekonať.
ALE AKO?
Túto otázku som si kládla nie raz za posledné 3 roky. Nie nejdem dávať rady, nejdem písať ako sa to dá. Napíšem len môj proces toho všetkého. Toho, čo sa v mojom živote odohralo a odohráva.
Každý jeden rodič sa teší, že ma deti, že sú zdravé atď. Nik z nás si nepripúšťa, že by to mohlo byť inak. Pokým je dieťa zdravé pochopiteľne, že myšlienka, žeby sme o dieťa mohli prísť nám ani nenapadne. A toto bol aj môj/náš prípad.
15.12.2017 sa z úplne normálneho dňa stal ten najhorší deň v našich životoch. Tento deň je dňom, kedy naše 21 mesačné dieťa (zdravé dieťa) odišlo do nebíčka…
Nepochopiteľné pre nás, pre všetkých ktorí nás poznali… Tie pocity nenormálne ťažké, zúfalstvo, bezmocnosť. Čo teraz? To sa takto ďalej nedá… On sa isto vráti… Niečo, čo sa slovami absolútne opísať nedá.
Ale v tento deň som si uvedomila, že mám ďalšie dieťa a muža, ktorí trpia rovnako ako ja, nemôžem myslieť na seba a zatvoriť sa v izbe, veď ma potrebujú. A tak som dlho potláčala v sebe to, čo som potrebovala dať von.
Zamerala som sa na rodinu, bolo treba fungovať ďalej…
ALE AKO?
Veľa ľudí sa ma pýtalo ako sme to zvládli, to prvotné najťažšie. Jedine čo viem je, že na nás veľa ľudí myslelo. A aj vďaka priateľom a nedá mi nespomenúť jednu mne srdcu najbližšiu kamarátku Mišku. Práve ona čítala najviac mojich zúfalých správ. Prežívala a stále prežíva so mnou.
Aj vďaka takýmto úžasným ľuďom sme to prvotné prekonali.
Áno po dlhom čase som sa necítila s tým nejak stotožnená. Nie raz sa mi o ňom snívalo. A vždy sa usmial keď som mala strach, že sa mu v tom sne niečo stane, počula som len „OŇHO SA BÁŤ NEMUSÍŠ nerozumela som tomu.
Až jedného dňa úplnou náhodou mi na YouTube vyskočila pieseň od ESPÉ-ZNOVU POVSTÁVAM. Takýto druh piesní som nejak neobľubovala. Ale ako som sa tak do nej započúvala niečo sa vo mne zlomilo.
Spieva sa „NOVÉ SRDCE MI DÁVAŠ, KDE UŽ NEVLADNE SMÚTOK…. „ A ĎALEJ…. VEZNI BUDÚ PREPUSTENÍ…
Vtedy som si uvedomila, že j som 3 roky bola doslova väzňom vlastného smútku…
Vtedy mi aj sem začal dávať význam. A po 3 rokoch doslova utrpenia, som pocítila v sebe pokoj. Ťažko sa to popisuje a je až neuveriteľné, že v „obyčajnej „ piesni“ nájdem to, čo som dlho hľadala.
Je jedno či ste alebo nie ste veriaci, ale takýto pocit oslobodenia môže zažiť ktokoľvek, kdekoľvek a kedykoľvek.
Toto sú veci kedysi pre mňa úplne nepochopiteľné.
Sú to hlboké a tak citlivé veci, ale hovoriť o nich treba. Smrť ako taká patrí k životu, ale treba hovoriť aj o tom, že inak ako to prijať alebo postupne prijímať sa nedá. Nikam sa nedá posunúť. Treba dospieť k tomu, že to budeme brať ako fakt, že je to nezvrátiteľná vec, že to proste nezmeníme nech robíme čokoľvek.
Nie je to ľahké, je to proces u každého iný. A každému z nás pomôže niečo iné. Každý tieto veci vníma a prežíva inak.
Aj keď chýbať nám budú blízki navždy.
Až keď som to prijala ako realitu pocítila som úľavu… Nehovorím, že som to na 100% prijala. Ale pochopila som, že denno-denne premietanie si toho dňa ma nikam neposúva.
Prajem nám všetkým, nech mame akékoľvek problémy, aby sme každý jeden z nás zažili ten pocit vnútorného oslobodenia.
Som presvedčená, že Boh to všetko dopustí len tam, kde je presvedčený, že daná osoba to zvládne a nejakým spôsobom ju to posunie ďalej.
Je to nepochopiteľné, ale je to tak.
Najnovšie komentáre