Dodnes si pamätám pocit, ako som stála pri okne a čakala na akýsi zázrak, ktorý sa v človeku len tak rozplynie po náročnom dni a zahojí mu všetky rany. Moje dieťatko sladko spinkalo v postielke, akurát manželská posteľ zostala nedotknutá, akosi som si nechcela uvedomiť, že dni plynú a človek za ktorého som sa vydávala z lásky a s ktorým som si toľké roky plánovala rodinu mi bude onedlho úplne cudzí.
Vedela som, že moje dieťa ma potrebuje a ja to jednoducho musím prežiť bez histérie a oblbovákov. Cítila som ako sa rozpadávam na úplne malé kúsočky, ktoré už nikdy nebude možné zlepiť a vrátiť na pôvodné miesto. Bol to hlboký a nečakaný pád. Vtedy som sa chopila pera a začala písať román pre šuflíky. Len zo zvedavosti som poslala na posúdenie pár kapitol (teraz už) svojmu vydavateľovi, ktorý mi spätne odpísal: „Žena,Ty píš!“ Samozrejme, že som každý deň trošku umrela, hlavne pri prvých kapitolách, kde som si na úkor autenticity musela vytiahnúť úsmevné spomienky na úplné začiatky našej lásky.
Vnímala som to ako terapiu, ktorá v sebe zahŕňa liek na celú škálu pocitov. Nebolo to ľahké obdobie,musela som si nanovo postaviť svet, ktorý ochráni mňa a moje dieťa pred nepriazňou osudu. Rodičovskú dovolenku som si musela svojvoľne skrátiť. Vrátila som sa do práce, aby som nás uživila. Všetko som sa snažila prispôsobiť tomu, aby nám nič nechýbalo. A môj príbeh sa akoby písal sám. Snažila som sa ho rovnomerne vyvážiť slzami aj úsmevom. Teraz,keď sa na to tak spätne pozerám, viem že som túžila vyhovieť spoločenskému obrazu mamy- tvrdej bojovníčky, ktorá sa behom pár mesiacov zbavila žiaľu.Napriek tomu to bola motivácia, ktorá ma donútila zamyslieť sa nad tým, čo mi vlastne týmto chcel život povedať?!
Napriek tomu to bola motivácia, ktorá ma donútila zamyslieť sa nad tým, čo mi vlastne týmto chcel život povedať?!
Pravda je však taká, že som veľa po nociach plakala zaborená do vankúšov a pribíjala sa svojvoľne na kríž.
Musel prísť akýsi zlom. Chcela som sa hnevať, nenávidieť a aspoň raz dostať odpoveď na otázku „Prečo?“. Popri písaní som zistila, že ak túžim mať opraty vo svojich rukách, musím si odpustiť predovšetkým ja sama sebe a to hneď vo viacerých bodoch. Zradila som samú seba, dovolila som, aby mi zlomili srdce. Áno, ja som dovolila a som za to plne zodpovedná. Okolnosti sa dejú, nie všetky vieme svojim správaním, alebo rozhodnutím ovplyvniť, ale pocity sú výhradne naše. Myslím si, že práve týmto som prestúpila tú pomyslenú čiaru medzi bezútešným plynutím a zodpovednosťou za svoj vlastný život. Nie je to vždy ľahké, občas by som tú zodpovednosť hodila kdesi za hlavu a pár dní sa utápala v žiali. Všetci máme na to doživotné právo. Ale zas na druhej strane sa teším, že som svoju bolesť pretavila do umenia.
Netvrdím, že moja kniha je akousi účinnou terapiou a náplasťou na vzťahové bolesti, ale podľa čitateľskej odozvy odzrkadľuje život mnohých žien, ktoré sa medzi riadkami našli a začali o tom otvorene komunikovať. Hovorí sa, že každý si je strojcom vlastného šťastia…o tom, že my mamy dosť často skončíme kdesi v uzadí na osemdesiatej priečke sa hovorí veľmi málo. Že sme neraz unavené, frustrované a mrzuté len preto, že sa v podstate ani nemáme kedy vyspať, nieto ešte plniť si privátne sny, sa nehovorí vôbec. Dá sa, ak máme skutočnú podporu partnera, ale človek, ktorý si volí ľahšiu cestu, pre ktorého sme už iba matkou spoločných detí, ktorý pri spoločnom rozhovore prevracia očami a čumí do mobilu tou podporou pre ŽENU jednoznačne nie je. Vždy si treba zvážiť všetky pre a proti a hlavne sa treba snažiť výjsť z tej hlbokej priepasti na slnko. Sadnúť si na kraj, pozrieť sa ako hlboko sme boli, vstať, oprašiť sa, uvedomiť si svoju skutočnú hodnotu a ísť ďalej.
S láskou Lea Victory.
Najnovšie komentáre