Veľmi rada čítam Luckine blogy. Pretože mňa osobne téma cestovanie s deťmi dosť zaujíma a tiež preto, že Lucka humorom sebevlastným dokáže vykúzliť úsmev na tvári, no myslím, že každému čitateľovi. Rada sa podelí o svoje cestovateľské zážitky a to nielen o tie príjemné s každým, kto má o cestovanie (hlavne s deťmi) záujem. No veď presvedčte sa sami :-).
Som Lucia. Mama dvoch divochov, Andrejka a Hanky. Žena ajťáka. Majiteľka dvoch strelených feniek. Žena s vrtuľou v zadku. Lektorka nemčiny na plný úväzok. Som plánovačka a systematička. Milujem poriadok a to ma ničí :D. Rada píšem, ešte radšej cestujem a výletujem. Nájdeš ma na FB blogu S deťmi v batohu. Čítaj, lajkuj, zdieľaj, komentuj. Budem sa tešiť. Som totiž aj tak trochu lajkoholička 😀 Ale pssst, nikomu to nehovor. Vďaka.
V koľkých krajinách ste boli? A v koľkých z nich ste zažili viac ako okolie hotela plus jeden fakultatívny výlet? A prečo by ste to vlastne mali robiť inak?
Aj my sme bývavali klasický dovolenkári. Kréta, Chorvátsko, Španielsko, Egypt a tak. Hotelík, delegát, transfery a istota lehátka pri bazéne, na ktoré ešte pre väčšiu istotu hodíš svoj uteráčik. Každý deň tá istá pláž. Večer prechádzka po promenáde plnej turistov ako ty, ktorí obzerajú, stánky, výklady, terasy. Občas výlet do okolia a všade navôkol ostatní dovolenkári a domáci len ako servis. Nie je na tom nič zlé a je to mega pohodlnné, ale… Až pred dvomi rokmi sme zistili, o čo všetko sme takýmto dovolenkovaním prišli.
Vieš aspoň trochu jazyk? Tak cestuj na vlastnú päsť.
Vieš aspoň trochu jazyk? Tak cestuj na vlastnú päsť. Dá sa to aj s deťmi. Kúpiť letenky je len o niečo málo komplikovanejšie, ako kúpiť lístky na vlak. To dáš! Hľadaj ubytko v súkromí. Apartmán, byt, dom. Niečo v normálnom meste alebo hoc aj na dedine. Podstatné je, aby tam bývali aj miestni. Viem, človek má strach. V hlave milión čo ak. Aj my sme mali. Unesú nás, upečú a zjedia :D. Prinajlepšom. S deťmi treba byť opatrní. Svokra vravela, že sa prehrejú, keď ideme zo zimy do tepla. Známa spomínala, ako ich ktosi oklamal a okradol. Sused vravel, že bez cestovky by nikam nešiel. A ktovie, čo tam jedia na tom Mauríciu 😀
Takto vám poviem…
Takto vám poviem… keby sme ten strach neprekonali a nezahodili predsudky, nezistili by sme, že aj tam ďaleko, ďaleko od nás žijú ľudia z mäsa a kostí, poväčšine dobrí, rovnako ako u nás. Z nosa nám nik neodhryzol, práve naopak. Tí ľudia tam boli nejakí iní. Nejakí usmiatejší, živší, ochotnejší, menej sa náhliaci 🙂 To robí more, to dokáže oceán…
Na balkónové podvečery
Na balkónové podvečery v prenajatom byte na Mauríciu nikdy nezabudnem. Susedia sa spolu bavia na ulici. V záhrade oproti si pani niečo odtrhla zo záhrady. Trochu sa hanbím, no vidím jej až do kuchyne. A chcem vidieť viac. V dome ich je veľa. Tu je bežné, že viaceré generácie žijú pokope. Akí sú iní a predsa rovnakí ako my… Na druhý deň sa naše deti opatrne pokúšajú baviť s tými od susedov. Nerozumejú si, no aj tak ich to k sebe ťahá a nakoniec si poradia. A ja tam sedím na malom balkóne a teším sa, že sme sa nebáli príliš.
Raňajky na uzučkom balkóne
Alebo raňajky na uzučkom balkóne v ešte užšej uličke talianskej Apúlie. Milovala som tam sedieť. Aj naše deti. Pozorovať horkokrvný život obyvateľov malého neturistického mestečka. Pani oproti si práve zmyla vlasy a s uterákom na hlave sedí pred svojím vchodom. Na stoličke. Na ulici. Elegantne oblečený fešák postáva pred domom a zdraví každého, kto ide okolo. Hlučné, vysmiate decká letia dole uličkou na kolobežkách. Z toho istého balkóna v noci, keď už naše decká tuho spia po prechodenom dni, pozorujeme hádku zaľúbencov. Kričia na seba v aute. On naštaruje a pohne sa, aby o 30 sekúnd prudko zabrzdil. Ona vystúpi. On trieska po volante až sa auto natriasa. Ona prejde 5 krokov a nasadne späť do auta. Pohnú sa. Asi sa prevezú okolo bloku, lebo o chvíľu sú zase pod nami a zase kričia, vystupujú, nastupujú, trieskajú. Ale tak pekne. Vášnivo. S láskou. Divadlo z prvej rady nás baví, aj keď sa najprv pajedím, že mi zobudia deti.
Takéto cesty
Takéto cesty sme dali dve, no veríme, chceme, túžime, aby ich bolo oveľa viac. Lebo aj nakupovať v potravinách na druhom konci sveta je zážitok. Lebo cestovať vlakom plným talianskej mládeže je ohlušujúco pekné. Lebo sedieť v ošumelom autobuse vedľa dredatého staručkého pána, ktorý ma vypeckované reggae je nevšedné. Lebo nerozumieť si a predsa si rozumieť s mamičkami v parku na brehu oceánu je výnimočné. Lebo cestovanie učí nás aj naše deti tolerancii.
Svet je veľký, farebný a my sme tu len raz. Tak cestujte 🙂
Lucia
Najnovšie komentáre