Všestranná žienka, Barbora Daxner, ktorá má taktiež mnoho záľub a venuje sa rôznym aktivitám, okrem iného aj CESTOVANIU, a keďže je tiež mamkou dvoch detí, opýtali sme sa jej pár zaujímavých otázok práve na túto tému
Barborka, čomu všetkému sa venujete?
Čo sa týka pracovného života, hovorím o sebe, že som lovkyňa príbehov, milujem písanie. Ako vyštudovaná novinárka som písala pre časopisy ako EMMA, EVITA či MAMA a JA a mnohé iné. Bola pre mňa česť preložiť do slovenčiny kultovú ženskú Bibliu Ženy, ktoré behali s vlkmi či bestseller Odsúdení prežiť a desiatky ďalších knižiek. Napísala som aj dve svoje vlastné knižky, Výsostne ženská záležitosť a Stratené nálezy. Milujem cestovanie a po narodení dcérky Pauly som založila blog littlenomadlife.com a vystupovala na viacerých prednáškach a akciách o cestovaní s deťmi.
Venovala a venujem sa aj marketingu a vlani som robila marketingovú manažérku pre úžasnú značku certifikovanej prírodnej kozmetiky ANNEMARIE BÖRLIND a ďalších klientov z rôznych oblastí, pred narodením synčeka Adama, vlani v novembri, som však svoj pracovný život obrátila hore nohami, dala zbohom marketingu a vrátila sa čisto k písaniu a prekladu, respektíve išla som na materskú. 🙂
Aktuálne, v tom strhujúcom a nepredvídateľnom víre udalostí uplynulých týždňov a mesiacov som predovšetkým milujúca a milovaná manželka a mama. Mama dvoch malých neposedných drobcov, nádherných dušičiek, štvorročnej Paulínky a polročného Adamka. Popritom sa usilujem uchmatnúť si nejakú tú chvíľku sama pre seba, tvoriť, pestovať, piecť a tešiť sa z každodenných darov, ktoré mi život prináša.
Čo všetko z hľadiska cestovania sa zmenilo po príchode detí?
Cestovanie patrí medzi moje celoživotné vášne, dokázalo mi neskutočne dobiť baterky, vyčistiť hlavu a poskytnúť množstvo podnetov a zážitkov, bolo takou mojou „duševnou potravou”. Preto nás v cestovaní príchod detí nezastavil a už v trojici, s Paulínkou, sme naďalej objavovali svet, samozrejme prihliadajúc na to, že už ideme aj s malým dieťaťom. S manželom sme povahovo dobrodruhovia, batôžkari, priveľmi nemusíme organizované dovolenky, obrie hotelové all inclusive rezorty ani prefláknuté turistické destinácie. Fungovali sme tak, že sme sa počas dvoj -trojtýždňovej dovolenky každú chvíľu presúvali, kočovali sme ako nomádi, preto aj názov blogu Little Nomad Life. Málokedy sme plánovali dopredu, neraz sme vedeli, na aké miesto sa presúvame, ale netušili sme, kde tam budeme spať. S Paulínkou sme začali cestovať trošku zodpovednejšie, viac plánovať, vyberať destináce, ktoré nám pripadali „bezpečnejšie”. Viac nám začalo záležať na tom, akú úroveň má ubytovanie, vopred sme si detailne zisťovali informácie ohľadom zdravotnej starostlivosti, prepravy a podobne. Bezpečie muselo byť prvoradé. (Nikdy nezabudnem na to, ako som počas dovolenky vo Vietname vyvolávala na tamojší slovenský konzulát, aby nám poradili, v ktorej časti krajiny sa máme vzhľadom na tropickú búrku zdržiavať a či nám odporučia ísť na sever alebo juh. Profesionálna deformácia sa u mňa nezaprie… :-)))))) Denný program sme prispôsobovali jej potrebám, ktoré mala v danom vývinovom štádiu (denné spánky, špeciálna strava a pod). Našťastie, Paulínka bola v tomto veľmi flexibilná, asi preto, že sme ju „trénovali” od malička, a hoci je pomerne náročné dieťa, nerobilo jej problémy prespať hocikde, byť hocikde, najdôležitejšie bolo pre ňu, že má pri sebe svojich rodičov. Dokonca aj dlhé, desať hodinové lety, vyčerpávajúce prestupy či časové posuny zvládala absolútne bravúrne. A tak sme s ňou precestovali napríklad Bali, Vietnam, portugalský Lisabon či Sintru, španielsku Barcelonu a Gironu, Toskánsko, pobrežie Ligúrie, Maďarsko, Poľsko,
Rakúsko, Slovinsko a podobne…U Adamka je to iné. Narodil sa vlani v novembri, mala som pomerne ťažký pôrod resp. náročné popôrodné obdobie a kvôli rodinným záležitostiam sme po jeho narodení ešte neboli mimo Slovenska…A potom vypukla celá tá koronahystéria…Takže Adamko nie je taký scestovaný ako jeho sestra, ktorá v jeho veku už mala za sebou divácku účasť na pretekoch Ironman v Budapešti či trojtýždňový roadtrip autom po Taliansku a veľa výletov po Slovensku. Vidím na ňom, že je menej flexibilný, potrebuje svoj dôverne známy priestor a ak sa náhodou niekde popoludní zdržíme, napríklad na návšteve u rodiny, chytí ho nervozita a potrebuje byť doma, „vo svojom”. Sama som zvedavá, ako sa nám bude cestovať, keď odznie tento „koronténny” stav a vyberieme sa na „skutočnú” dovolenku. Zatiaľ si robíme len výlety do prírody, pikniky a tie sa mu páčia, rád sa vozí autom, rád sa kočíkuje a v pohybe cez deň zaručene vždy zaspí. 🙂
Čo Vás najviac baví na cestovaní?
My si s mojim mužom robíme z cestovania jedno veľké dobrodružstvo. Baví nás to nepoznané, neznáme, ktoré objavujeme. Nečakané zážitky a stretnutia, iné kultúry, ktoré potvrdzujú, že my všetci sme koniec koncov úplne rovnakí, máme rovnaké potreby, sny, túžby. Cestovanie s deťmi je často „o hubu” a na každej dovolenke si hovoríme, že prečo sme sem preboha išli aj s dieťaťom, nervy vytečené, tep na tristo, o adrenalín postarané…no aj to negatívne pominie a ostanú úžasné spomienky. Najviac ma teda baví cestovanie s deťmi. Pretože deti sú skvelý mentálny tréning, tréning trpezlivosti, improvizácie, schopnosti „let go”, flexibility atď…veď mamy vedia…a cestovaním, keď opustíme dôverne známe steny domova a hranice komfortnej zóny, sa tento tréning ešte zintenzívňuje. Deti nám navyše ukazujú veci, ktoré my, dospeláci, považujeme za samozrejmé. Vďaka nim ich vidíme odrazu inak, žasneme nad dúhou, nad vôňou krajiny po daždi…Deti nás ukotvujú v prítomnosti. Umocňujú čaro okamihu a nedovolia nám prehliadnuť tie každodenné zázraky, ktorých je počas cestovania veľa. Musím povedať, že teraz, počas korontény, keď deti zaspia, posadím sa na terasu a vybavujem si rôzne zážitky z ciest – vône, farby, zvuky, zážitky. Som za ne neskutočne vďačná, sú takým mojim majákom, vnútorným kompasom, aby som nebola stratená v tejto prazvláštnej „rúškovej” realite, ktorú tu máme.
Ktoré miesto na svete je pre Vás zatiaľ to najkrajšie a naopak, kde by ste sa už nevrátili?
Naša srdcovka je Taliansko, konkrétne Toskánsko. Milujeme tamojšie jedlo, víno, históriu, genius loci miest, zasnúbili sme sa tam… vieme sa tam vracať znova a znova. Mne sa neskutočne páčil Lisabon a rada by som viac poobjavovala Portugalsko ako také. Príliš na nás nezapôsobila Barcelona, ale možno to bolo tým, že sme tu boli na Veľkú noc, kedy bola fakt preplnená. Bolo tam toho na nás „priveľa”. Obrovské námestia, širokánske bulváre, miliarda ľudí, do toho naše ubehané dieťa…nakoniec sme vždy skončili na pláži. Máme radi mestá, ktoré nejdú človeka „zadusiť”…preto sa nám páči Lisabon. Je to síce portugalské hlavné mesto, ale zároveň nám prišlo také „maličké”, útulné. Kozmopolitné a ošarpané, ale zároveň všetko na skok.
Ktoré miesto na Slovensku je pre Vás naj?
Banská Štiavnica, slovenské Toskánsko. 🙂 Má pre mňa odjakživa magickú atmosféru. Až takú magickú, že sme tu istú dobu s mojim mužom žili, bola som vtedy prvýkrát tehotná. Hoci už bývame inde, stále sa sem radi vraciame. A potom Turiec, ale to preto, že odtiaľto pochádza môj muž, mali sme tu svadbu, narodili sa tu obe moje deti a tiež sme v Martine istú dobu bývali. Skrátka nomádi. 🙂
Turiec však určite odporúčam, špeciálne dedina Blatnica má svoje čaro a ak milujete turistiku, prírodu, prídete si na svoje. Aj s deckami.
Zabudli ste už niečo dôležité zobrať deťom na dovolenku? Ako ste to riešili?
Popravde, nepamätám sa. 🙂 Ak nezabudneme deti, platobné karty, letenky a cestovné doklady, myslím, že všetko ostatné sa dá kúpiť, požičať. Globalizácia nepustí…Vo Vietname som napríklad zohnala presne také plienky, ako som potrebovala, pampersky v požadovanej veľkosti, a to dokonca v zastrčenej búde pri diaľnici!
Ako riešite stres pred dovolenkou, balenie, cestovanie, doklady, alebo žiadny stres nie je?
Naše deti v nás konštantne udržiavajú zvýšenú hladinku stresu a nepredvídateľnosť je našim každodenným chlebíčkom, takže ak sa vyskytne cestovná horúčka, je to len o tom, že sa už nevieme dočkať. 🙂 V poslednej dobe som sa naučila – kamkoľvek, aj na predĺžený víkend k rodine – baliť už niekoľko dní vopred, postupne si zhromažďujem na kôpku všetko potrebné a odškrtávam zoznamy. Pri deťoch nie je rozumné baliť na poslednú chvíľu – ak k tomu dôjde, musím rátať s tým, že plánovaný čas odchodu sa nevyhnutne aspoň o dve hodinky posunie.
Myslíte, že niekedy prestanete úplne cestovať a zostane už len doma?
Myslím, že to vzhľadom na aktuálne dianie vo svete bohužiaľ nezávisí (len) od nás. Aktuálne sme v období, keď našim deťom vytvárame domov, pretože máme konečne „svoje hniezdočko”, ktoré si postupne zveľaďujeme a tešíme sa z toho, takže koronténa nám neprekazila žiadne plány. Ale popravde, nesmierne by mi bolo ľúto, ak by sme deťom nemohli ukázať svet. Myslím, že cestovanie z nás robí lepších, ohľaduplnejších ľudí, práve preto, že nás núti prekročiť hranice zóny komfortu, vyjsť zo svojej rutiny a poriadne otvoriť oči. Verím, že zážitky sú to naj, čo môžeme našim deťom odovzdať. No za tie roky som pochopila, že v konečnom dôsledku nezáleží na tom, či zoberieme deti na opačný koniec sveta alebo na opačný koniec republiky…aj na Slovensku je množstvo nádherných tajných zákutí, ktoré čakajú na to, kým ich objavíme. No verím, že taký Island, Nový Zéland, Austráliu, Zanzibar a pod, si raz splníme…
Bez čoho by ste nevyrazili na dovolenku?
Ak ide o nejakú vzdialenejšiu destináciu tak bez „bederka” Lonely Planet, bez knihy alebo časopisu na čítanie (keby náhodou motyka vystrelila a bol by čas), bez lekárničky (najmä pohotovostných prípravkov pre deti), bez náhradnej spodnej bielizne pre seba aj deti, bez môjho obľúbeného krému na tvár 🙂 , bez telefónu (kvôli fotkám), bez zápisníka a pera, lebo si vždy zapisujem to, čo zažijeme. A samozrejme, bez muža a detí. 🙂
Bez čoho by Vaše deti nevydržali na dovolenke, myslím hračku?
To je taký krásny objav, že deti sa najlepšie zabavia vtedy, keď toho majú čo najmenej. Keď sme boli v Španielsku, naša malá nomádka nemala so sebou takmer nič a vedela sa úžasne prebaviť s obyčajným plastovým pohárom, lyžičkou a kamienkami. Teraz je už staršia, takže by si so sebou zobrala mojkáčika na spanie (aj keď ťažko povedať ktorého, keďže ich strieda 🙂 a určite by som pribalila aj
nejakú knižku na dobrú noc. A u Adamka by som volila hračky primerané jeho veku a potrebám, aktuálne si fičí na gumenej žirafe, ktorú obžúva a hrozne ho bavia šušťacie knižky.
Ako sa dá skĺbiť viacero aktivít, ktorým sa venujete? Ako to zvládate?
Úprimne? 🙂 Neviem. Time management v našej rodine absolútne nefunguje, každý si robí čo chce. Deti spávajú každé odlišne cez deň a večer ak zaspia narovnako, tak si gratulujem. Už toho toľko nestíham ako kedysi (pred narodením Adamka), ale až tak mi to ani neprekáža. A pri druhom dieťati som viac sebecká, pretože naozaj verím, a je to tak, že len oddýchnutá, spokojná mama vie byť plnohodnotná mama. Takže namiesto pracovných povinností si neraz skrátka idem ľahnúť, už sa tak neprezieravo neukrajujem o spánok.
Stalo sa Vám, že ste boli už niekedy na dovolenke v bezvýchodiskovej situácii?
S deťmi nie, ale keď som bola mladšia, pár ich bolo. Vždy sa to však vyriešilo. Legendárny zážitok mám z Malajzie, keď sme s kamoškami zmeškali let do Európy, lebo sme si mysleli, že odlietame až popoludní a pritom sme mali odlet už ráno a deň predtým sme mali rozlúčkovú párty u kamaráta na byte v Kuala Lumpur…Kupovať náhradné letenky nebolo také jednoduché, nakoľko bol víkend a kamarátke nechcela prejsť platba…Ale nakoniec to dobre dopadlo a ešte v ten deň sme – síce odľahčenejšie o pár stovák eur za nové letenky – odleteli. Tiež som párkrát prišla o batožinu, ktorá sa stratila – napríklad keď sme išli s rodičmi na Vianoce na horúcu Floridu a mne sa stratil kufor. Na Floride tridsiatky a ja som mala iba zimnú bundu a hrubé rifle a čižmy, lebo v Európe bola treskúca zima…Alebo keď sme prišli s manželom na Srí Lanku, išli sme si na letisku vybrať peniaze z bankomatu a nešlo to – nedali sa mi vyberať peniaze z tamojších bankomatov lebo – a to som nevedela – moja vtedajšia banka z bezpečnostných dôvodov túto krajinu blokovala…Alebo keď sme sa vracali zo Srí Lanky cez Dohu a ostali sme kvôli púštnej búrke trčať v krajine, pretože nás nepustili na palubu lietadla a na naše miesta dali iných pasažierov z iných letov a potom nám stratili batožinu…Ale každý tento príbeh mal šťastný koniec, našťastie. Ako sa hovorí, čo ťa nezabije, to ťa posilní.
Čo najvzrušujúcejšie ste s deťmi na dovolenke zažili?
Jazdu na skútri po nenormálne nádhernom vietnamskom vidieku, trekovanie v balijskej džungli plnej divokých opíc, plavbu na vratkom člne cez podzemné jaskyne (tiež vo Vietname), trek naverímboha v rakúskych Alpách, kam sme sa spontánne vybrali už cestou domov a skončili sme v akomsi priesmyku na horskej chate, pričom naše dieťa kráčalo bosé po tamojších pasienkoch medzi pasúcimi sa kravami…alebo keď sme našu pármesačnú dcéru vzali do najstaršej soľnej bane v Európe, poľskej Vieličky…Deti otvárajú dvere a srdcia, takže sme sa vďaka našej malej zoznámili s rôznymi zaujímavými ľuďmi – a nielen rodinami, na Bali sme sa ocitli doma u Balijčanov, s ktorými sa hrala, vo Vietname na Ang Bang Beach zasa mala kamošku v podobe dcérky majiteľov ubytka, kde sme bývali…
Máte, nejaké miesto na svete, kde by ste chceli ísť, navštíviť ho?
Snívame o Islande a Novom Zélande, tieto dve destinácie nás lákajú úplne najviac, ale opäť by sme sa chceli vrátiť napríklad aj do Vietnamu, do Japonska (navštívila som len Tokio), ísť do Kapského mesta, Kanady, Austrálie…Ja by som hneď vyrazila na cestu okolo sveta, len neviem, čo na to rodina. 🙂 S mužom sme sa však zhodli, že by nám aktuálne ku šťastiu kľudne stačili aj rakúske hory alebo naše milované Toskánsko, kam sme istú dobu pravidelne chodili každý rok…
Čo odporúčate všetkým rodičom s malými deťmi, ktorí ešte nedostali odvahu cestovať?
Zhlboka sa nadýchnuť, zavrieť oči a skočiť z toho pomyselného útesu. Ak to zdravotný stav a povaha vášho dieťatka dovolí, ten strach je len vo vašej hlave. Choďte na to pomaly, postupne, aby ste sa otrkali ako rodina a zistili čo komu vyhovuje, robí a nerobí dobre. Detičky sú vo všeobecnosti veľmi prispôsobivé a neraz toho zvládnu viac než dospeláci- napríklad vyrovnávanie sa s časovým posunom. Avšak niektorým deťom nerobí dobre dlhšia cesta autom, ine to milujú. Len vy sami viete, aké je vaše dieťatko a za akých okolnosti je v pohode. Skúste najprv výlety do okolia, najprv kratšie, postupne predlzujte čas mimo domova a známeho prostredia. Čo sa týka leteckej prepravy, vyskúšajte si to najprv “nanečisto”, v podobe kratšieho letu niekam v rámci Európy, a uvidíte ako bude drobec reagovať. Samozrejme, deti predovšetkým do troch rokov sú ako počasie, každý mesiac-dva akoby sa im kompletne zmenila osobnosť a kým v 11.mesiacoch napríklad v pohode zvládnu aj dlhší let, v roku a pól nemusia obsediet..Treba rešpektovať ich potreby a vývinové štádia a potom Vám nič nebráni spolocne objavovať. A hlavne platí že keď vy budete v pohode a bez stresov tak bude v pohode aj vaše dieťa.:-)
Ďakujeme Barborke Daxner za rozhovor, prajeme ešte mnoho krásnych, nezabudnuteľných zážitkov z cestovania a tiež mnoho pracovných úspechov.
Najnovšie komentáre